Paradox regálov (tých v supermarkete, nie tých baníckych z čias feudalizmu), ktorý doteraz nejestvoval, a ktorý som práve definoval, dokazuje, že frustrácia, ktorú nám spôsobuje strata času pri výbere produktu, je priamo úmerná irelevantnosti tohto rozhodnutia pre náš život. Inými slovami, presne toto sa stane, keď si v pomykove prezeráme plechovky bielidla a netušíme, ktorú z nich si vybrať. V čom už len sa môže líšiť jeden vzorec chlórnanu sodného od druhého, keď v skutočnosti najviac záleží na jeho dezinfekčnej schopnosti. Predsa tam však postávame, prezeráme si a porovnávame plechovky, ako keby išlo o švajčiarske čokolády.

Storočia pred existenciou supermarketov tak, ako ich poznáme dnes, žil muž menom Jean Buridan, francúzsky filozof, ktorý obhajoval existenciu slobodnej vôle a tvrdil, že je možné urobiť akékoľvek rozhodnutie s využitím rozumu. Niektorí kritici jeho názorov si v reakcii na to predstavili situáciu osla, ktorý stojí pred dvoma stohmi sena. Čeliac nekonečným pochybnostiam o tom, ktorý z nich je chutnejší, sa nedokáže rozhodnúť a napokon umiera od hladu.

Je to podľa niektorých paradox, pretože má možnosť najesť sa, no neurobí to, pretože sa nevie rozhodnúť, ktorý stoh je lepší (obe kopy sa zdajú rovnaké). Tento príbeh ma však zďaleka nezaujal v súvislosti s úlohou rozumu pri rozhodovaní, skôr vo mne vyvoláva otázku, ktorá sa týka somára. Nezamýšľam sa však nad tým, čo somár urobí alebo nie, ale nad tým, čo si uvedomuje. Presnejšie, či si uvedomuje, že nedokáže dospieť k najlepšiemu možnému rozhodnutiu.